For life in the present there is no death. - Articles

... Lebo ten káblik sa stále odpája ...

Thu, 12 Apr 2012 01:11:56 +0200

-pretože nie je dôvod

-pretože čas je len podivná ilúzia

-pretože ma to koplo

...a bolí to!

~hej, to sa z času na čas stáva...

-pretože čakám, aj keď zrejme zbytočne

~to sa stáva ešte častejšie!

-pretože prefackať sa občas nestačí *nie, neskúšala to*

-pretože racionalita je blbec, ak ju beriete doslova

...a ten druhý tiež!

~chvastúň jeden!

-pretože ma baví odpovedať na otázky vo svojej hlave...

...

-pretože je to len polovica môjho života

...a možno ani tá nie

~ale mám sakramentsky veľký život!

-pretože nič z vyskúšaného nepomáha

-a viem ja?

...

-pretože spomienky zostávajú

...aspoň tie nie príliš komplikované

-pretože viem a predsa nie

~nič nové...

-pretože chcem a i tak nie

~nuž, tých nás je už iste viac...

-pretože je to aj tak jedno

-pretože dopíšem, vložím bodku a pôjdem spať

...

-pretože deň má len 24 hodín

-pretože smiať sa je fajn

-pretože neviem odolať

~oplatí sa vôbec snažiť??

-pretože potrebujem chvíľku nepremýšľať

...niežeby to bola moja obľúbená činnosť, len som to už jemne prehnala

~doprajte mi preto, prosím, tú chvíľku

-pretože minútka pre zomrelých je slušnosť

~čosi mi tu otrčilo svoje pazúre

-pretože fungovať bez istých svojich komponentov dá zabrať

-pretože mám nad čím čas tráviť

-pretože ja sa vrátim

~rozlúčiť sa mi je predsa slušnosťou!

...

-pretože uťahovať si je niekedy jednoduchšie

-pretože tie otázky v hlave sa rozmnožujú rýchlejšie ako je vhodné

-pretože mi chcú brať o pár hodín krv

...a prežiť by to bolo vcelku prijateľné...

...

-pretože odpovedí je vždy po ruke dosť,

ale vedieť nájsť tie správne otázky

je umenie...

Make an impression

Sun, 26 Feb 2012 01:25:10 +0100

Zbláznila som sa.

Teda, nie úplne doslova a niežeby som už k tomu nemala občas dosť blízko. Len teraz to už je celkom očividné.

Poznáte ten pocit, keď niekoľko dní vás len žmýkajú a žmýkajú, v škole, na intráku, všade. Piaty rok s tými istými ľuďmi... Dopredu predvídate každú reakciu, ktorú môžete s takmer stopercentnou istotou očakávať od toho, či onoho človeka. A predsa. Čím ďalej, tým viac vás zaráža, ako vám tie predvídateľné reakcie nepríjemne lezú až kdesi do mozgu.

Ako som ich doteraz dokázala tak dokonale ignorovať?

Za tých päť rokov sa takmer nič nezmenilo. Ľudia sa nezmenili. Rovnaké názory, rovnaké poznámky, rovnaký slovník. Len so mnou sa čosi porobilo. Škrípem zubami, keď počujem slová, o ktorých viem, že ich skutky nikdy neuvidia svetlo tohto sveta alebo slová, nad ktorých hlúposťou sa jednému nedá nepozastaviť. A potom sa nad tým rehocem.

Smutné, ja viem. Ale s hlúposťou sa ťažko bojuje,... zato až priveľmi ľahko sa jej dá vysmievať (a) xD.

A tak som akosi prežila až do piatku.

Vyčerpaná z ľudí, vyčerpaná z nedostatku spánku... piatok, čo iné môže človek očakávať...

Určite nie nultú hodinu a test z chémie...

Minulý týždeň som sa z toho tak nejako uliala. Nie žeby som utekala pred testom, skôr som utekala pred tou snehovou kalamitou, čo sa hrnula na všetky cesty a koľajnice. A keď sme už teda dostali oficiálne povolenie od vedenia, z vlastného uváženia odísť domov o dve hodiny skôr, pravdaže som šla.

Nabudúce, tuším, radšej zostanem celý víkend zasypaná snehom v tej škole!

Nenapísaný test a náhradný termín znamenali teda NULTÁ hodina v piatok.

Vstala som. Povedzme si úprimne, už to bol heroický výkon, nakoľko päť hodín spánku celý posledný týždeň už beztak dalo zabrať.

O siedmej som sedela v 2.17, predo mnou A5-kový papier s kopou príkladov z termochémie. Milujem chémiu, matiku ešte viac,...ale nulté fakt nemusím! Sedela som tam a hľadela do tých príkladov, akoby som čakala, že sa vypočítajú samé alebo som možno aspoň čakala, že riešenia sa samé zjavia len tak v mojej hlave. Každopádne, moje mozgové závity mali snehové kalamity tento týždeň. Fajn, k prvým príkladom som čosi napísala. Čo? Nuž to by zaujímalo aj mňa... Potom som došla k tomu poslednému. Zadanie bolo asi na šesť alebo sedem riadkov. To už bolo na mňa priveľa. V hlave sa mi zjavilo také to jasné červené ERROR, keď preťažíte systém alebo jednoducho vložíte nesprávne zadanie. Zvyšok hodiny som tam už len sedela s podopretou hlavou a hľadela na tie slová, snažiac sa nejakými pochybnými telepatickými schopnosťami pochopiť ich význam, ani čo by boli písané v hiragane.

TO bolo kruté.

A pravdepodobne počiatok mojich bláznivých myšlienkových pochodov, ktoré vyvrcholili na poslednej dvojhodinovke toho dňa- ako inak, hodine chémie.

Pán Z. vyhlásil, že je načase oficiálne začať s prípravou na matury. V jeho podaní to znelo ako jedna téma = jedna dvojhodinovka. V realite to sú tri maturitné úlohy a traja vyskúšaní študenti. A tu sú moje myšlienkové pochody:

- Je takmer koniec februára a maturitné témy som videla akurát tak vtedy, keď som ich dostala a prebehla som si ich očami...

~No a?

-Učenie na intráku je v poslednom čase pomerne bolestivý proces...

~Päť rokov si zvládla, tri mesiace zvládneš tiež...

-Ujo Z. stále ponúka možnosť dobrovoľníkom postaviť sa pred tabuľu a rozprávať...

~Iste, svoj magic pen si necháva ako poslednú možnosť, keď čírou náhodou nik taký v triede práve nie je...

-Ktovie, či by ujo Z. bol ochotný dodržať svoj zvyk aj keby to mal byť zakaždým ten istý človek...

~O tom celkom vážne pochybujem...

-Tri skúšania za hodinu, povedal?

~ Nemôže stále vyvolávať toho istého človeka!

-Dve témy za týždeň v malíčku + ohodnotenie maturitným skúšajúcim?

~Zbláznila si sa!

Piatok som úspešne dospala- všetkými troma vlakmi, ktorými som cestovala a potom ešte 15-hodinovým spánkom doma. Tá myšlienka mi však nezišla z mysle. Práve naopak. Čím ďalej, tým viac ma zaujíma, nakoľko bude zrealizovateľná. Vyvolá ma? Nevyvolá? Prihlásim sa vôbec? Neprihlásim? Prejde ma to dovtedy? Alebo nie?

Najbližšia hodina ma čaká v stredu... *devil eyes*

Do not attach yourself to any particular feeling that makes you unhappy...

Thu, 16 Feb 2012 01:07:14 +0100

Už je to tretí deň.

Obývam izbu pre štyroch ľudí celkom sama. Jeden by čakal, že ho to po prvých chvíľach prejde, prinajmenšom, že sa objavia aspoň nápadné náznaky schizofrenických stavov. Neobjavili. Vlastne, len minimálne... Stále čakám, že ma prepadne nejaký ten pocit osamelosti, skleslosti alebo niečo tomu podobné. Keď žijete päť rokov v inštitúte, kde sa vaše súkromie rovná zvukom dvoch (ne)pokojne odfukujúcich osôb o jednej v noci, prípadne polo-závesom oddeľujúcim vašu časť sprchy od ďalších troch, zvyknete si, že spoločnosť nájdete na každom kroku (niekedy aj rovno v posteli, ale o tom inokedy).

Chcem IBA SVOJU izbu na intráku!

Musím povedať, užívam si tento týždeň naplno!

Ráno som vstala, na druhé zvonenie budíka, ako zvyčajne, pustila ohrievač na číslo 6, zapla rádio a vychutnávala pocit, že môžem robiť rámus, aký sa mi zapáči. Trištvrte hodina mi bohato stačila, aby som sa za ten čas stihla umyť, obliecť, najesť, pozháňať veci do školy aj nejakú desiatu splašiť. Nerozumiem, prečo mi ten časový limit inokedy robí problém.

Okrem toho, že som nasledujúcich osem hodín strávila v škole, nie je potrebné, aby som tu rozvádzala podrobnosti. Jedine ak, všetky tie moje nápady na vylepšenie školského systému, ktoré mi už prefrčali hlavou, by, hádam, stáli za zmienku.

Predsa mi čosi napadlo...

Jedna z prvých povinností, ktorú vždy ochotne splním v škole hneď z rána, je, pravdaže, obhliadka suplovacej nástenky. Dnes tam však, na (iba moje?) zdesenie bolo vycapených niekoľko papierov plných maturitného programu.

Isteže, neušiel mi fakt, že tento rok maturujem, ale keď vidíte dátum 15.3.2012 a vaše meno pod ním, nato chvíľu zahrabete v mysli, aby ste zistili, aký dátum je dnes...

Šic...

Ešteže som sa do maturitných tém, mock testov a podobných maturitno-znejúcich textov doteraz ani nepozrela, pokiaľ mi ich niekto nestrčil priamo pod nos. Stále sa mi tomu úspešne darilo vyhnúť, minimálne argumentom, že prijímačky sú aj tak dôležitejšie, ako dáka maturita a... stále mám ešte kopu času. Nuž, mesiac je kopa času, keď človek čaká na prázdniny, ale rozhodne nie na matury!

Obed, autobus, intrák, tma a konečne...joga.

Dva mesiace som tam ani nepáchla. Sama neviem prečo. Ale predsa som sa po takom čase zas odhodlala prejsť ten kilometer peši pod padajúcim snehom. A možno to bola skôr zásluha R., ktorá ma vytiahla z pohodlia mojej izby.

Či mi už niekto netúžil dopriať potešenie z tej romantickej prechádzky tam a naspäť, to mi je už neznáme.

Je pomerne príjemné užívať si -2°C vonku, pri padajúcich vločkách a do snehu sa zabárajúcich čižmách (na rozdiel od tých ľadov, ktoré sa ma doteraz pokúšali odrovnať), pokiaľ sa na vás z opačnej strany nerúti veľké čierne a vrčacie...niečo a nevidíte to v krátkej sekunde zakvačené do nohy vašej kamarátky!

Uznávam, niekedy moja fantázia predbieha činy. Ten pes zastal tesne pred našimi nohami. Mať tak o pár rokov viac, zinfarktujem. Prečo si svoje čierne hyperaktívne a vrčacie stvory ľudia nenosia na vodítkach??

Ďalšia dobrá rada, ak ste chorí a nebodaj máte červené podliate oči a porušenú rovnováhu, nevychádzajte na ulicu, keď vám idem oproti. A...áno, neuhasené cigaretové ohorky, prosím, nehádžte bezhlavo za seba, keď za vami kráčajú pozemšťania.

Mierne otrasená som došla do jogacentra, prezliekla sa, prichystala veci na cvičenie a uvelebila sa na svojom mieste. Prekvapením bolo, keď namiesto tety cvičiteľky sa vpredu usalašil neznámy sympatičný chlap. Mal strašne príjemný hlas! (a)

Milujem jogu.

Človek sa neumorí k smrti, nepáchne od potu, keď odtiaľ vychádza a predsa má pocit, že to cvičenie stálo za to. Navyše, myseľ sa mu akoby sama presmeruje na tie príjemné veci, ktoré má pred sebou a prestane sa zaťažovať nepotrebnými maturitnými myšlienkami...

Isteže, času je vždy dosť.

A aj tak sú prijímačky prednejšie!

Navyše, ešte dva dni mám izbu len pre seba!!! xD

... In a fairytale ...

Fri, 02 Sep 2011 03:09:02 +0200

I wanna live in a fairytale...

There are times when I am living my dreams

When I am not just following the ordered schemes

Everything seems so simple and perfect to me

And I realize that this is what I really want to be...

I wanna live in a fairytale...

written by K...........

...

In all its beauty...Brazil

Keeping everything alive...and green xD

Living at sea...Bora Bora

The way to privacy...Philippines

Almost like living up in the trees...Vancouver, British Columbia

Got the best view!...above the Chang Jiang river, China

Sometimes is just better to walk than to swim...Croatia

Crystalline life...China

Fountain of Light

The place of peaceful living...Jamaica

A path through the sea...Netherlands

So much energy...Iceland

Memories of the castle...India

Magic in the sky...Tenerife

So rough and so beautiful...Alberta, Canada

Bloomig flowers, mowed grass, water and sunshine...lovely...Gardens in Netherlands

Calm land...Norway

Purity itself...Lake in the Himalayas

The Gardens at Marqueyssac

Feel like in a real fairytale...Garden of Powys Castle

Seychelles

I told you!...Walking on water IS possible! xD

Nature, water and home...

Beauty, sun and piece...Seneva Fushi, Maldives

Spirit Island, Alberta, Canada

´cause, there´s something higher than we are...Lantau Island, Hong Kong

Together...forever...Alentejo, Portugal

Amazing greenishness

...somewhere in my fairytale...

...photos by the cool hunter & google xD

Deň neprečítaných kníh

Wed, 31 Aug 2011 23:28:22 +0200

Mám taký zvláštny pocit, že pôvodne mal byť tento článok o niečom úplne inom, nuž ale vzhľadom na pokročilosť hodiny dnešného dňa, je tu ešte niečo, čo musím (vlastne chcem!) dnes splniť xD. See for yourself! xD

((ehm... na vylepšenie zraku iba šťuchnite pravým tlačidlom na ten obrázok a dajte si ho zobraziť (a) xD))

Vážne, nádherná náhoda, že som na to na tej stránke natrafila a ešte väčšie šťastie, že som to v poslednej sekunde od-screen-ovala xD...

Ehm, fakt by som mala prečítať z toho Hobbita aspoň kus hodný dnešného dňa! A keďže mám poslednú pol hodinu...

...Have a nice night and don´t get killed! xD

Let´s get started

Tue, 30 Aug 2011 00:49:06 +0200

29.08.2011

Too weird...

Hovorte si čo chcete, ale vhodnejšie slová pre svoje momentálne pocity ťažko nájdem xD. Začínať písať blog po x-tý raz JE trochu weird, ale veriť si, že v tom budem aj pokračovať je MEGA weird. Každopádne, here we go, predstavujem vám svojho nového priateľa na dlhé večery a krátke dni. Nerobte bordel, je to poriadkumilovný tvor, nekričte, prosím, hluchne mi z toho a príspevky ku mne akosi nikdy nedôjdu :P a keď sa budete príliš predvádzať (čítaj hádzať zbytočné reklamy), nuž, veľmi pravdepodobne vás bude ignorovať, totižto, už je zadaný xD. Inak je až ochromujúco spoločenský a s vrelou vďakou uvíta vaše oči sprevádzajúce jeho obsahové vnútornosti. Nuž tak, odpusťte mi moje poskrúcané slovíčka a vezmite ohľad na nočný čas a daný stav mojej maličkosti, crossnite prsty a držte nám ich, nech máme spoločne dlhý a šťastný život!

//ehm, ten dátum označuje, prosím pekne, čas začatia a plánovaného ukončenia tohto článku a bol natoľko sympatičný, že mi nedalo prepísať ho xD... aj vám krásnu noc xD//

Sen

Fri, 29 Oct 2010 19:50:01 +0200

Mala som sen,

bol si v ňom ty, tvoj úsmev, tvoja tvár,

a ešte ďalších pár

neznámych, Tých Bez Mien...

Chcela som kričať, chcela som utekať,

no bol si tam ty, tvoj úsmev, tvoja tvár,

ten pod slnkom najväčší dar,

ktorý kedy mohla som obdržať.

Preto stála som ako vrastená do zeme,

a bol si to ty, tvoj úsmev, tvoja tvár,

s ktorými nedal sa viesť žiaden svár,

ktoré prikovali ma sťa putá železné.

Stála som a čakala, čakala, čo príde teraz,

a bol si to ty, tvoj úsmev, tvoja tvár,

ktoré potlačili strach z bezmenných chmár,

šíriace sa mojím telom ako studený mráz.

Priblížili sa, mohla som cítiť ich pach,

no ty, tvoj úsmev, tvoja tvár,

vtedy rozsvietili vo mne akúsi nehasnúcu žiar,

v ktorej tma premenila sa v obyčajný prach.

Hľadela som na teba, nevidiac tú smršť okolo,

a potom si ty, tvoj úsmev, tvoja tvár,

vyčarili vo mne novú jar,

a v mojom svete opäť zažiarilo svetlo.

Prebudila som sa, divo bijúce srdce, zrýchlený dych,

v myšlienkach ty, tvoj úsmev, tvoja tvár,

a k tomu tisícich pocitov odvar,

navzájom predbehnúť sa snažiacich.

Niečo však predsa vynorilo sa jasne z myšlienok zmesi,

vidiac teba, tvoj úsmev, tvoju tvár,

no tú otázku už nezodpovie mi ani snár,

a tak pýtam sa spomienok... Kto vlastne si??