Zbláznila som sa.

Teda, nie úplne doslova a niežeby som už k tomu nemala občas dosť blízko. Len teraz to už je celkom očividné.

Poznáte ten pocit, keď niekoľko dní vás len žmýkajú a žmýkajú, v škole, na intráku, všade. Piaty rok s tými istými ľuďmi... Dopredu predvídate každú reakciu, ktorú môžete s takmer stopercentnou istotou očakávať od toho, či onoho človeka. A predsa. Čím ďalej, tým viac vás zaráža, ako vám tie predvídateľné reakcie nepríjemne lezú až kdesi do mozgu.

Ako som ich doteraz dokázala tak dokonale ignorovať?

Za tých päť rokov sa takmer nič nezmenilo. Ľudia sa nezmenili. Rovnaké názory, rovnaké poznámky, rovnaký slovník. Len so mnou sa čosi porobilo. Škrípem zubami, keď počujem slová, o ktorých viem, že ich skutky nikdy neuvidia svetlo tohto sveta alebo slová, nad ktorých hlúposťou sa jednému nedá nepozastaviť. A potom sa nad tým rehocem.

Smutné, ja viem. Ale s hlúposťou sa ťažko bojuje,... zato až priveľmi ľahko sa jej dá vysmievať (a) xD.

A tak som akosi prežila až do piatku.

Už je to tretí deň.

Obývam izbu pre štyroch ľudí celkom sama. Jeden by čakal, že ho to po prvých chvíľach prejde, prinajmenšom, že sa objavia aspoň nápadné náznaky schizofrenických stavov. Neobjavili. Vlastne, len minimálne... Stále čakám, že ma prepadne nejaký ten pocit osamelosti, skleslosti alebo niečo tomu podobné. Keď žijete päť rokov v inštitúte, kde sa vaše súkromie rovná zvukom dvoch (ne)pokojne odfukujúcich osôb o jednej v noci, prípadne polo-závesom oddeľujúcim vašu časť sprchy od ďalších troch, zvyknete si, že spoločnosť nájdete na každom kroku (niekedy aj rovno v posteli, ale o tom inokedy).